Pravdou je, že dedičnosť existuje a členovia „diabetických“ rodín skutočne musia počítať s vyššou pravdepodobnosťou vzniku ochorenia. Svoju úlohu však zohrávajú aj stravovacie zvyklosti a životný štýl rodiny.
Štafeta „výbornej kuchárky“ sa prenáša z generácie na generáciu, deti sú najskôr bacuľaté, neskôr majú nadváhu, v dospelosti sú už obézne a majú „našliapnuté" na diabetes 2. typu. S rastúcou hmotnosťou ubúda prirodzený pohyb. Vzrastá počet fastfoodov, supermarkety ponúkajú sladšie a tučnejšie potraviny, a tak sa „rodina diabetikov“ rozrastá.
Riešením je zmeniť životný štýl pacienta s diabetom i celej rodiny, zaradiť do denného rozvrhu fyzickú aktivitu, strážiť si hmotnosť a variť chutne, no podľa zásad zdravej výživy. Len tak sa dá vzniku diabetu 2. typu zabrániť, alebo aspoň oddialiť jeho nástup. Zmeny v živote sa nerobia jednoducho, ak však diabetika podporí celá rodina, budú nad cukrovkou víťaziť spoločne. Navyše, strava diabetika nie je žiadna diéta, netreba pre neho variť špeciálne jedlá, naopak, to, čo je dobré a zdravé pre diabetika, je zdravé aj pre celú rodinu. K zdravému životnému štýlu rodiny diabetika patria aj pravidelné preventívne prehliadky a pozitívny prístup k životu.
Minimum, ktoré by mali vedieť rodičia diabetika
Deti s cukrovkou by mali žiť úplne rovnako ako ich rovesníci. Prvou reakciou rodičov je zvyčajne šok, strach o dieťa a obava, že v ich živote sa všetko zmení, čo nie je nutné. Dôležitá je disciplína, dodržiavať denný režim a zapojiť samotné dieťa do zvládania diagnózy.
Rodič by sa mal naučiť, čo jeho dieťa s diabetom potrebuje:
- čo je to pravidelný stravovací a inzulínový režim
- čo definitívne odstrániť z jedálnička a čím ho naopak obohatiť, čo v stravovaní vylepšiť.
Keď má rodič dostatok vedomostí o cukrovke, dokáže pochopiť nielen chorobu, ale aj reakcie tela dieťaťa na jej príznaky. Rodičia by sa mali snažiť zvládnuť vlastnú úzkosť a obavy, aby ich zbytočne neprenášali na syna či dcéru.
Dieťaťu by mali vysvetliť primerane jeho veku:
- závažnosť tejto choroby
- poučiť ho, čo môže, čo musí a čo nemôže
- do akej miery to ovplyvní jeho doterajší život
- povzbudiť ho, aby malo istotu, že nie je na chorobu samé.
Rodičia s dieťaťom, samozrejme, nemôžu tráviť všetok čas, preto sa postupne aj dieťa musí naučiť počítať sacharidové jednotky, používať glukomer a aplikovať inzulín. S praxou sa tieto zručnosti stávajú rutinou najskôr pre rodičov, potom aj pre dieťa. Pomocou glukomeru si dieťa môže odmerať hladinu cukru v krvi, ak je podozrenie, že klesá. Musí si samé vedieť aj pomôcť, aby dokázalo predísť hypoglykémii. Vždy by malo mať so sebou prvú pomoc v podobe malého džúsu, cukru alebo hroznového cukru. Tieto cukry sa v tele rýchlo premenia na glukózu a pomôžu dieťaťu zvládnuť hypoglykémiu.
