„Je samá kosť a koža. Čo sa nevie najesť?“ Aj takto zvyknú byť častované osoby trpiace poruchami príjmu potravy. Výsmech a pohŕdanie však nie sú na pravom mieste. Príliš chudý človek totiž môže trpieť chorobou, s ktorou zvádza neľahký boj prakticky celý život.
Stres a tlak okolia sú pre mnohých veľkým strašiakom. V dôsledku aktuálneho vývoja, ale aj z iných oveľa bežnejších dôvodov, keď bývame pod obrovským napätím a pociťujeme strach z neznámeho, to všetko nás neskutočne ovplyvňuje. Mentálna nepohoda do značnej miery mení a deformuje aj našu gastronomickú kondíciu.
Každý ľudský organizmus reaguje na vypäté situácie odlišne. V mnohých prípadoch to môže prejsť až do psychických porúch. Medzi najzávažnejšie ochorenia tohto druhu patria okrem iných aj poruchy príjmu potravy. Hoci nie sú priamym dôsledkom epidémie, v súčasnej dobe sú pomerne rozšírené.
Kde sa zvali
Poruchy príjmu potravy v dnešnej dobe predstavujú akýsi negatívny fenomén, ktorý je v ľudskej populácii čoraz frekventovanejší. Neexistuje len jeden dôvod, ktorý by zapríčinil ich vznik. Predpokladá sa, že spúšťačom je súhrn viacerých rizikových faktorov, ako sú napríklad psychická zraniteľnosť, povaha, spoločenské prostredie, vek, rodina a ďalšie.
Častým motívom, a to hlavne u mladých jedincov, je túžba páčiť sa okoliu, snaha získať uznanie a obdiv, nátlak prispôsobiť sa nejakým trendom. Ľudia trpiaci poruchami príjmu potravy sa často snažia mať dokonalú kontrolu nad vlastným telom. Prísne diéty, nadmerné cvičenie alebo odopieranie si potravy v nich vyvoláva pocit úspechu a akéhosi víťazstva pri znižovaní hmotnosti. Zvyšujú si tým vlastné sebavedomie.
Rozdiel medzi anorexiou a bulímiou
Medzinárodná klasifikácia chorôb definuje dve základné poruchy príjmu potravy – mentálnu anorexiu (AN) a mentálnu bulímiu (BN). Obe formy ochorenia sú sprevádzané závažnými psychickými poruchami, chorobným strachom z jedla, zmenami nálad a nezdravými stravovacími návykmi.
Mentálnu anorexiu charakterizujú akési „obavy z priberania a tučnoty“, ktoré sú natoľko silné, že pacienti odmietajú prijímať potravu aj napriek značnej podvýžive. Postihnutí pociťujú hlad ako všetci ostatní, ale popierajú ho a snažia sa ho potlačiť. Často si jedlo na tanieri zámerne znehodnotia, aby im nechutilo. Pacienti v najhorších štádiách prijímajú už len vodu (5 až 6 litrov denne), a tým si z tela vyplavujú aj posledné zachované minerály a živiny. Aj napriek extrémne nízkej hmotnosti a podvýžive sa považujú za tučných a majú narušený pohľad na samých seba. Na ich tele sa postupne stráca nielen telesný tuk, ale aj svalstvo. Vzhľadom sú „samá kosť a koža“.